Pierre de Coubertin sa narodil v Paríži, 1. januára 1863, ako tretí syn v rodine strednej šľachty. Jeho matka bola pobožná a vzdelaná žena. Pierre bol jej miláčikom a matka ho zasvätila do umenia, cestovania a do športu. Pierrov otec, Charles barón Fredy de Coubertin bol statočný, bezúhonný a takisto pobožný človek so širokým kultúrnym rozhľadom. Jeho najväčšou vášňou bolo maľovanie.

Predkovia Pierra de Coubertin, zo strany jeho otca, majú korene v Taliansku a do Francúzska prišli niekedy v 15. storočí. Pôvod matkinej rodiny siaha na severozápad Francúzska, do hornej Normandie. Rodina, vzhľadom na svoju pozoruhodnú históriu, mala nepochybne výrazný vplyv na formovanie charakteru a poznatkov Pierra de Coubertin, ktorého aristokratický duch túžil po dobrodružstve a objavovaní a mal súčasne sklony k umeniu a hudbe.

Rojalisticky zameraná rodina chcela, aby sa Pierre stal vojakom, diplomatom alebo právnikom. Jeho však priťahovali myšlienky republikanizmu, v ktorom videl nádej obnovy Francúzska.

Študoval na jezuistkom kolégiu na Madridskej ulici v Paríži. Snaživý, naoko poslušný, inteligentný, dobre študujúci, ale na každú hodinu si urobil vlastný názor. Mal rád učiteľov, ich kultivovanosť, oddanosť, pedagogický prístup a spoľahlivosť. Zo všetkých jeho učiteľov naňho najvýraznejšie zapôsobil učiteľ spoločenských vied a rétoriky, otec Caron. On mu dal zmysel pre lásku ku krajine, kde filozofi boli básnikmi, spisovatelia a umelci boli zbytoční a žili na účet štátu, významní ľudia inklinovali k exilovej diktatúre, bohovia boli humánni a patetickí, vlády nestabilné, ľud zdatný, vojaci neprezieraví a hrdinskí. Lásku ku krajine, ktorá na to, aby dobyla svet, musela najskôr zaniknúť. Grécko. Inšpirovali ho Atény a neskôr, logicky aj Sparta. To Grécko, v ktorom sa rinčanie zbraní mezdi bojachtivými provinciami zmenilo na slávny chorál v Olympii.

Jeho najväčšou radosťou bola jazda na koni v rozkvitnutom lese, ale mal rád aj veslovanie na rieke či jazere, kde za pohyb lode platil úsilím svojich svalov.

Fyzická námaha ho očisťovala a dala mu súčasne uspokojenie prejaviť sa a určitú pokoru, pretože sa pohyboval na hranici svojich možností.

V Paríži navštevoval pravidelne telocvičňu, kde sa boxovalo. Box, tento mužský tanec, v ktorom sa človek snaží vyhnúť úderom a používa finty skôr ako násilie.

Potom, čo si vubil energiu na boxe, prichádzal domov a hral na klavíri. Hral inštinktívne, viac s citom ako technicky a hral všetko, čo mu prišlo na um bez toho, aby sa niekedy pozrel do partitúry.

Časom sa zoznámil s anglickým športom a s jeho výchovnou stránkou a vždy sa snažil, aby sa telesné cvičenia využívali ako systematický prostriedok výchovy mládeže. Prial si, aby tento prostriedok bolo možné využiť u všetkých národov v rámci individuálneho formovania každého jednotlivca.

Zakladal si na fyzicky vyspelom, morálne zdravom, podľa možností vzdelanom indivíduu, ktoré si je vedomé vlastnej intelektuálnej hodnoty, ale aj miery svojich vedomostí. Pre toto indivíduum je dôložitý harmonický život v rámci rodiny, obce aj národa.

Športová činnosť, ako hlásal Coubertin, sa vyvíja v prirodzených alebo v umelých podmienkach, charakter ktorých treba dôkladne študovať. Každý šport vyžaduje sebe vlastné kvality fyzické, intelektuálne a morálne. Na zaistenie plynulosti športovej činnosti a na rozvíjanie harmónie tela a duše, inteligencie, vôle a charakteru, treba uvedené kvality rozlišovať. Coubertinov grécky ideál sa spája s kľudom, teda so sebaovládaním vo víre života. Takisto sa spája s filozofiou, ktorej užitočnosť je každodenná a s fyzický, zdravím a krásou, ktorá spočíva v harmónii človeka a jeho okolia.

Na propagáciu svojich ideí založil Coubertin v roku 1887 Ligu a svojou výchovnou metódou získaval postupne ďalšie a ďalšie školy. Školské športové hnutie sa rýchlo rozrastalo a pri príležitosti Kongresu pre telesné cvičenia v roku 1889 sa konali aj športové súťaže s účasťou viac ako 700 francúzskych škôl.

Pokiaľ ide o obnovenie olympijských hier, s iniciálnou myšlienkou prišiel Pascal Grousset v diele "Telesná renesancia". Coubertin, ktorý pracoval na reforme pedagogiky, si uvedomil, že obnovenie olympijských hier na pedagogickom základe bude prínosom pre výchovu na celom svete, zatiaľ čo jeho reforma pedagogiky by mala význam význam len v rámci Francúzska. K obnoveniu olymmpijských hier ho viedla naviac stále silnejúca úloha športu vo svete a jeho postupná internacionalizácia, ďalej kultúrna internacionalizácia a už spomínaný pedagogický základ, o ktorom sa vyjadril Eilert Herms takto: "Pre Pierre de Coubertin musel byť koncept olympizmu pedagogický alebo žiadny." Prvé novodobé olympijské hry sa konali v roku 1896. Spočiatku bol Coubertin generálnym tajomníkom Medzinárodného olympijského výboru, ale v roku 1900 prevzal po Grékovi Demetriovi Vikélasovi funckiu predsedu, ktorú vykonával až do roku 1925, kedy ho vystriedal belgický gróf Henri de Baillet-Latour. Od roku 1925 sa Coubertin venoval reforme pedagogiky a veľa publikoval.

Olympijská myšlienka a Coubertinovo dielo sa postupne šírilo svetom ako hnutie, ktoré nepoznalo národnostné, náboženské, politické či spoločenské rozdiely.

Pierre de Coubertin umrel 2. septembra 1937. Pochovaný je v Lausanne. Jeho srdce bolo uložené do stély v Olympii, kde je v súčasnosti areál Medzinárodnej olympijskej akadémie.